Choď na obsah Choď na menu
 


Gastronómia

19. 6. 2019

Kebab a iné mäso

Kebab je veľmi široký pojem zahŕňajúci všetky mäsové jedlá, hoci Európania si pod pojmom kebab vybaví hlavne döner kebab. Na jedálnych lístkoch sa v Turecku so slovom kebab stretnete veľa často, pretože existuje veľa druhov odlišných kebabov. Tých základných je našťastie len pár.

Döner kebab je pomaly opekané mäso na veľkom vertikálnom ražni, odkrajované po kúskoch. Kúsky mäsa sa podávajú väčšinou s ryžou alebo sa s nejakou zeleninou balia do pity, mäkké chlebové placky. Mne döner kebab veľa chutí, takže kde môžem, tam si ho dávam ako rýchlu desiatu. Takmer vždy majú döner kebab kuracie, ale dosť často je k videniu kebab jahňacie, ktorý sa pozná podľa tmavšie farby mäsa a trochu vyššie ceny. Turecký döner kebab je skoro to isté čo grécky gyros, s tým rozdielom, že Turci samozrejme negrilujete bravčové a tiež sa mi zdalo, že medzi mäso dávajú nejaké iné korenie. Podáva sa v chlebe alebo placke so zeleninou.

Durum kebab je druh podávanie döner kebabu. Zatočí ho do placky. Durum znamená niečo ako zabalený.

Iskender kebab je opekané hovädzie mäso podávané na kúskoch nakrájaného chleba (aby to vyzeralo, že je toho viac), poliate hustou červenou omáčkou a koreneným jogurtom.

SIS kebab sú špízy. Od tých, ktoré sa pripravujú v Čechách, sa líšia málo. Kúsky mäsa sa na ihle prekladajú cibuľou, paprikou a paradajkami, načo sa opečú.

Z mletého mäsa sa robia rôzne karbonátky zvanej napríklad adana kebab. Ak uvidíte niekde karbonátky falafel, tie sú vegetariánske a mäso v nich nie je žiadne (čo samozrejme nevadí, sú chutné). Köfte sú taky karbonátky, niekedy to sú varené mäsové guľky, asi ako knedličky v našej polievke. Rôzne zdroje sa o "köfte" zmieňujú aj ako o druhu kebabu. Kofta sa volá tiež niečo ako šúľance, takže aby sa v tom Turek vyznal.

České plnené papriky sú podľa môjho názoru stopercentne inšpirované tureckými plnenými paprikami zvanými biber dolmasi. Je to to isté a chutí to rovnako (až na to, že turecké papriky sú jednoducho lepšie), omáčka je červená a príloha najčastejšie ryže. Dolma sarma alebo yaprak sarma sú dusené listy viniča naplnené zmesi mäsa a ryže. Je to v podstate to isté ako gréckej dolmades.

Pilav je pomenovanie pre ryžu. Ryža sa v turecku pripravuje s maslom a veľmi mi chutí. Avšak v niektorých oblastiach sa pod názvom pilav skrýva iné jedlo, ktoré vyzerá a chutí ako rizoto. Je teda viac druhov pilav. Dosť často sa tiež pripravujú na indický spôsob s indickým korením.

Pri mori sa dajú ochutnávať morské potvory. Je to podobné všade ako inde pri mori (rôzne ryby, mušle, kalamáre atď.) S tým rozdielom, že v Turecku je to výrazne lacnejšie ako inde. Napríklad veľká porcia slávok sa dá kúpiť v prepočte pod 200 Sk, pričom v západnej Európe stojí to isté vždy cez päťstovku.

Grilované kurčatá sa ani cenou ani chuťou nelíši od kurčiat Čechách. Sú často k videniu v Istanbule aj vo vnútrozemí.

 

Chlieb a prílohy

Chleba sa v Turecku robí biely, nadýchaný. Turecky sa chlieb nazýva ekmek a pravdepodobne sa pripravuje bez droždia. Trošku pripomína francúzskej bagety, ale je širší. V porovnaní s českým chlebom musíte tureckej ekmek kúpiť asi štyri, možno šesť, aby to bolo rovnako jedla. Chlieb sa krája sa na krajce, ale krajec je tak na dve tri sústa. Chlieb sa na stole v reštaurácii často objaví automaticky ako univerzálny příloha.V predajniach potravín na neho majú špeciálnu presklenú skrinku (vlastne rovnakú ako v Belgicku na bagety), aby chleby nevychladli tak rýchlo. Bežná cena celého tureckého chleba je asi 30 grajciarov (takže asi 8 korún), v divočine alebo v letoviskách je drahšie.

Okrem bežného ekmek sa v Turecku vyskytuje arabský chlieb pita. V balenej forme (slabšie plátky) som ho videl v predajni potravín a v kebabárnách, ale zaujímavejšie je navštíviť nejakú pouličný pekáreň vo vnútrozemí, kde sa pita pečie nadýchanejší. Pita je tuhšia ako bežný chlieb, ale je to príjemná zmena. Veľká placka pity stojí 30 grajciarov.

Veľmi bežná turecká príloha, hlavne vo vnútrozemí, je ryža, turecky pilav. Keď som bol v Turecku minule, zrovna prebiehala ryžová kríza, takže nám v reštauráciách ku kebabu s výhovorkami ponúkali radšej chlieb alebo hranolky. Prípadne ryžu nastavovali nejakými cestovinami. Ryža sa varí na turecký spôsob v masle (nakoniec som získal recept na ryžu), Turci preferujú dlouhozrnou nelepivú, tiež kvôli príprave pilav. Ryža s kebabom asi najbežnejšie turecký obed.

Bulgur sa jej ako častá príloha k plnené zelenine (papriky, baklažány). Bulgur by som opísal ako pšeničné krúpy varené s nejakým farebným korením. Podáva sa podobne ako ryža skoro ku všetkému.

Pre turistov sa robia hranolky. Nie je to zlé, ale po troch dňoch už hranolky lezú aj ušami, takže pozor na all-inclusive zájazdy do malých hotelov. V reštauráciách majú Turci zvláštny zvyk dávať hranoliek do porcie veľmi málo, asi tak tretinu bežnej slovenskej dávky.
pide

 

Pide
Za najobvyklejšie turecké jedlo si trúfam označiť pide. Chuťou a prípravou sa trochu podobá pizzi, akurát vyzerá úplne inak. My sme hovorili, že pide je plnená šál. Hotové pide je kus pečiva dlhý od tridsať centimetrov do metra. Pred servírovaním sa priečne nakrájajú, podáva sa za tepla. Náplň máva základ na jemne mletom mäse a zelenine, ale sú rôzne varianty (spravidla slané), z ktorých si v lepších reštauráciách vyberiete. Najlepšie pide sú v ľudových jedálňach vo veľkých mestách, kde sa to pečie vo veľkom. V turistických oblastiach majú pide v ponuke pohromade s pizzami alebo s malými guľatými koláčmi zvanými Lahmacun pokrytými tenkou vrstvou mletého mäsa.

Jild do ruky

Borek je taká väčšia žemľa s náplňou z mäsa, syra a niekedy zemiakov. Veľmi dobré. Borek môžete poznať aj z bývalej jugošky. Stojí okolo 2 lír.

Kebaby do ruky, ako som už spomenul, je len jeden z mnohých spôsobov prípravy kebabu. Spolu s kúskami zeleniny a jogurtovou zálievkou sa kúsky opečeného mäsa buďto napchávajú do pity, alebo sa zavinuté do zvláštneho mäkkého tenkého chleba, takže to potom vyzerá veľmi podobne ako twister v KFC (ale nepáli toľko). Veľmi dobré. Stojí ako kde, väčšinou do 3 lír (asi tak 35 Sk).

U benzíniek, na otogarech a v malých dedinách sa často robia toasty. Vyrábajú sa z bežného ekmek a dáva sa do nich syr a podozrivý salámu (saláma odmietnite). Toast stojí okolo líry a pol. Z tureckých jedál sú toasty jednoznačne najmenej hygienické potraviny, pretože "kuchár" okrem toastov siaha na veľa ďalších vecí.

Oriešky a gaštany sa pražia v pojazdných pražírnách. Je to dobré na ochutnanie, ale veľmi som sa z toho nenajedol. Doporučuju ochutnať praženú cícer, čo je u nás neobvyklá plodina, ale inak je to klasika. Ceny orieškov sú podobné ako u nás, napríklad 100 gramov pistácií stojí niečo okolo 30 korún, menej zriedka. Kvalita orechov je ale zásadne lepšie. Pistácie, ach pistácie! Turecké pistácie, ktorým sa podľa oblasti pestovania hovorí Antep fıstığı, sú o mnoho lepšie ako americkej pistácie, ktoré sa vozia k nám. Ach, turecké pistácie! Pozor na ne, raz je ochutnáte a už ste lapení. V Turecku sa v okolí Trebisonde ďalej pestujú lieskové oriešky. Sú to tie, čo poznáte od nás, vozí sa k nám (narozdiel od pistácií). Aj vlašské orechy chutia v Turecku lepšie ako u nás.

Sezamové rohlíčky menom simit nosí predavači na hlavách. Jeden sa dá kúpiť za 30 grajciarov, kto si ich kúpi viac, dostane zľavu. Samotné rohlíčky nie sú nič moc, proste normálka. Predavači simitů sú často takí trošku hajzlíci, napríklad zle vracajú drobné alebo vyžadujú nezmyselné platby za fotenie. Ale je pravda, že ich chôdza s pyramídou rožtekov na hlave je fotogenická.

Zmrzliny sú v Turecku úžasné. Porciujú sa na kopčeky a sú oveľa tuhšie než tie naše. Sú viac zmrznuté, z kvalitnejšieho mlieka a ďalších prísad, napríklad skutočných pistácií, s mastixom alebo Salep. Neviem, čo presne do všetkých druhov dávajú, ale je to jednoducho mňamku. Predávajú sa často na váhu, pričom cenovo zodpovedajú približne našim vodovým zmrzlinám. Turecky sa zmrzlina povie dondurma.

U pouličných ovocinárov sa dajú nakúpiť jahody, mišpule, pomaranča, uhorky a paradajky. Pretože v mestách sú osihotene roztrúsené kohútiky s pitnou vodou (Çeşme), nie je problém si ovocie kúsok ďalej umyť a pochutnať si. Ovocie je v Turecku samozrejme sladšie ako u nás, pretože sa zberá zrelé. Ceny ovocia sú asi na polovici cien v Čechách. Na jar obzvlášť doporučuju pomaranče, ktoré dozrievajú v máji. Dajú sa trhať aj v sadoch za mestom a vlastne úplne najlepšie sú pomaranče opadané. Turci z nich robia fresh džúsy, ktoré sú síce relatívne drahé, ale stále o polovicu lacnejší ako u nás a štyrikrát lacnejšie než fresh džúsy v západnej Európe. Stojí to za to.

Polievky

Polievka sa povie Corby (čorba), podobnosť s bulharským slovom чорба nie je náhodná.

Veľmi často stretnete v ponuke šošovkové polievku. Hovorí sa jej merdžimek. Turci varí čočkovku podľa rôznych receptov, ale väčšinou na to používajú červenú šošovku (môj recept). Čočkovky sú málokedy štipľavé, ja som si pre dochutenie pridával do Corby tunajšej pálivú papriku, ktorá stojí zvyčajne spolu so soľou na stole.

Čorba stojí po prepočte okolo 30 Sk. Rovnako ako u nás musíte mať trochu šťastia, aby polievku v reštaurácii vôbec robili, ale šanca je vysoká.

Iná častá polievka je nejaký zahustený slepačí vývar, do ktorého si Turci dávajú tiež citrónovú šťavu. Hovoria tomu tavuk Corbas. V Turecku je ďalej obľúbená škembe, držková polievka. Môžete ju poznať z Bulharska, kde sa tiež často varí (a volá sa tam rovnako).

Vo východnom a juhovýchodnom Turecku (teda tam, kde žijú Kurdi) som si vždy, keď som mohol, dával polievku Pača. Pača je hustá ovčia polievka z vnútorností, mäsa, kĺbov, mozgu a ďalších vecí z ovce. Spočiatku som neveril, že niečo také snívam, ale nakoniec mi to fantasticky chutilo.
korenie

Turci všeobecne používajú koreniny oveľa viac, než je zvykom napríklad v slovenskej kuchyni. Korenie sa preto predáva väčšinou na váhu a trebárs aj v půlkilových baleniach. Mnoho tureckých jedál podávaných v reštaurácii je veľa pálivých (plnené baklažány, niektoré netypické druhy kebabov), a tak ak vám to vadí, tak sa radšej vždy napred opýtajte, či je jedlo štipľavé (piper, hot). Výrazná pálivosť niektorých jedál nie je samoúčelná, pretože tiež bráni pokazenia jedla alebo prípadnému neskoršiemu hnačky. Baktérie proste zahynú.

Asi najvýraznejšou korenie je tureckej chilli, čo sú rozdrvené sušené papričky alebo feferónky. Narozdiel od chilli, ktoré sa predáva v Čechách (a čo je vlastne len organická žieravina v prášku), má turecké chilli celkom dobrú chuť. V tureckých reštauráciách často nájdete na stole vedľa soľničky tiež nádobku s drveným chilli. Ja som sa rýchlo naučil túto prísadu do jedla prisypáva, dobré je hlavne k mastnejším jedlám. Samo o sebe je tureckej chilli mierne slané.

Z netradičných korenín zmienim často používaný koriander, rímsky kmín (rasca) a indickú zmes tandori. Sypú to veľa do mäsových jedál a do fašírok. Nie každému chutí zelený koriander, veľmi obvyklý na východe a severovýchode Turecka. Veľa sa varí z petržlenu a zelerovej vňate.

 

Jogurty a syry

Medzinárodná slovo jogurt pochádza z turečtiny. V Turecku sa jogurtu jej veľa a je moc dobrý. Obvyklé balenie jogurtu je půlkilovka, občas sa dá kúpiť aj menšie. V samoške síce môžete hľadať ochutené jogurty typu Danone, tie sa ale moc nechytajú a v porovnaní s bielym tureckým jogurtom jednoducho nie sú dobré. Jogurt si môžete často tiež objednať v reštaurácii ako prílohu alebo dezert. Biely jogurt sa nesladia, ale nie je vlastne vôbec kyslý, ako sú klasické české jogurty.

Ayran (čítaj ajran) je výborný nápoj. Opísal by som ho ako mierne slaný veľmi riedky jogurt. Veľmi vzdialene sa podobá našim kefírům. Na cestách po Turecku som sa naučil ayran kupovať, pretože v sparnom lete výborne osvieži. Dávam si ho aj v lietadle (ak letím s Turkish airlines). Ayran sa dá kúpiť buď v litrovej plastovej fľaši, alebo praktickejšie v kelímku. Stojí zvyčajne líru, to je asi 12 Sk. Príjemné je, že ayran v tégliku je k dostaniu skoro všade vrátane predajní rýchleho občerstvenia. Pre Turkov je ayran bežné pitie ku kebabu. U nás (napr. V Prahe v tureckých bistrách) možno ayran zohnať len dovážaný z Nemecka, ktorý nie je tak dobrý ako ayran turecký.

Syry sa v Turecku predávajú vo veľkých baleniach asi po štvrť alebo po pol kilu. V obchodoch vám ukrojí aj menšie kus a zabalí do novín. Syry sú zhruba rovnako drahé ako syry českej. Niektoré sú lepšie ako naše, iné naopak chutia ako syry ruskej alebo českej syry totalitný. Nemám žiadny super tip, musíte svoju obľúbenú značku nájsť. Spáliť sa prekvapivo môžete aj v prípade tavených syrov, niektoré nie sú moc dobré. Plesnivých syrov som videl veľmi málo. Ovčí alebo kozí syr sa pozná podľa obrázka kozy alebo ovce na obale. Syr sa turecky povie peynir, tavený syr je içgen peynir. Najviac mi chutil hubovitý syr podávaný v hoteloch na raňajky, ale neprišiel som na to, ako sa volá (chutil skoro ako mozzarella).

Künefe je turecká pochúťka vyrábaná zo syra, obľúbená hlavne v oblasti okolo Adana.

Sladkosti

Baklava je všeobecné označenie pre malé sladké tortičky, ktoré môžete poznať aj z Balkánu a arabského sveta. Baklava je najtypickejšie pre Turecko. Existujú rôzne druhy baklavy s rôznymi menami.

    Baklava ako taká je z lístkového cesta s náplňou z vlašských orechov. Reže sa do tvaru rovnobežnostena s pôdorysom kosoštvorce.
    Kadayif sú z provázkového cesta s cukrom a s pistáciami. Existuje verzia v tvare polmesiačiky plnená vlašskými orechmi. Pred pečením sa smaží.
    Künefe sú z čohosi medzi cestom a mliečnym pudingom, mňam.
    Şekerpare sú také piškóty. Podobné sú Acibadem s mandlí.

Všetky tieto typy baklavy sú k dostaniu preliatej sladkým sirupom. Niekedy je to ochutených rumom, inokedy karamel, melasa, ale najčastejšie jednoducho cukrový sirup. Pozorný hostiteľ k baklave občas prikvapneme kaymak (také salko), med alebo tahini (sezamová pasta). Baklava je pre náš vkus na prvýkrát príliš sladká, ale je to vec zvyku. Síce je štyrikrát sladšiu než naše buchty, ale zato je bežná porcia taky štyrikrát menšie.

Nakladaná tekvica je ďalší zázrak, ktorý ale neviem, ako sa turecky volá. Je sýto oranžová a podáva sa poliata kaymakem, medom, tahini a posypaná strúhanými orieškami. Je zriedka k dostaniu.

Moja obľúbená turecká sladkosť je sutlač (sütlaç). Ryžový mliečny puding pečený v peci v keramických miskách. Sutlač majú často v jedálňach, takže si ho dávam niekedy po jedle.

Neprišiel som na chuť oříškovému cukrandlu zvanému pestil alebo sucuk. Tiež halva (chalva) mi nechutí. Halvy je veľa rôznych druhov a dá sa bežne kúpiť v samoške. Asi najlepšie zodpovedá tomu, čo sa u nás nazýva turecký med. Dosť záleží na zloženie. Halva sa vyrába z múky, cukru, rôznych tukov a z orieškov, takže som mal možno smolu, ale jednoducho si ju nekupujem.

Dôležité miesto v tureckých sladkostiach zastáva lokum. Lokum sa tiež často nazýva Turkish delights, teda anglicky niečo ako "turecká dobrota". Lokum vzniklo ako majstrovské dielo osmanských cukrárov koncom 18. storočia. Lokum sú mäkké, ale zároveň celkom tuhé sladké kocky zo škrobu a cukru, s rôznymi príchuťami a občas s orieškami. Trochu sa lepia na zuby, ale je to dobrota. Kocky lokumu sú obalené práškovým škrobom alebo strúhaným kokosom, aby sa nezlepovali. Lokum vozím z Turecka ako darček. Najlepšie je kupovať ho v sámoškách vo veľkých škatuliach.

 

Čaj, káva a ďalšie nápoje

Najčastejšou turecký nápoj je jednoznačne čaj. V Turecku sa pestuje osobitnú čiernomorská odroda čaju, ktorá chutí podobne ako kedysi gruziňák (možno je to to isté). Čaje sa do Turecka tiež dováža zo Srí Lanky, tento dovážaný cejloňák je ale drahšie a pije sa menej. Turci svoj čaj pripravujú v osobitnej čajovej súprave. V spodnej kovovej nádobe sa hreje voda. Na tejto spodnej nádobe stojí druhá kovová nádoba, v ktorej je sypaný čaj zaliaty horúcou vodou. V hornej nádobe vznikne teplý koncentrát, ktorý sa pri nalievaní do pohárov riedi horúcou vodou z tej spodnej nádoby. Poháre sa používajú v tvare tulipánového kvetu, majú objem asi 1 dcl.

Turecký čaj sa veľa zladí, trebárs aj dvoma kockami do tej malej pohára. Je to s cukrom dobré, lepšie ako naše typy čaju, ale zladiť samozrejme nemusíte. Citron ani mlieko sa do čaju nepridáva. Čaj sa v Turecku pije celý deň, po uliciach chodia predavači čaju s veľkými podnosy s držadlami, na ktorých majú až tucet pohárov plných čaju. Roznášajú je medzi ľuďmi, známymi a obchodníkmi. Veľmi často, najmä vo vnútrozemí, som bol od nejakého Turka na čaj pozvaný. Nemyslel tým nič zlé ani nesledoval zisk, patrí to k ich ozajstné pohostinnosti. Zároveň im to neprináša žiadne veľké náklady (už ho majú uvarený), takže najlepšie je pozvanie prijímať.

Čaj dostanete aj v reštauráciách a pri pouličných stánkoch, stojí od nuly do dvoch lír, najčastejšie tak jednu alebo pol líry. Sypaný čaj si môžete kúpiť v sámoškách vo veľkom, zvyčajne kilovom balení. Kilo čiernomorského čaju stojí po prepočte asi 90 Sk, ale neoplatí sa ho k nám voziť, pretože bez špecifickej tureckej prípravy jednoducho nie je dobrý.

Čaj sa turecky povie Cay, čo sa číta čaj. Zhoda s češtinou je spôsobená tým, že sa slovo čaj do češtiny dostalo práve z turečtiny. Z Turecka tiež zrejme pramení zvyk viacnásobného sparovania čaju, ktorý bol ešte v dvadsiatom storočí v Čechách prevažujúcim spôsobom prípravy sypaného čaju.

Jablčný čaj je zaujímavý druh horúceho nápoja, ktorý sa pripravuje z prášku. Neviem, ako sa pripravuje ten prášok, ale Turci tvrdili, že sa nejako vyrába sušením jabĺk. Verím tomu, pretože je pravda, že jablkový čaj chutí výborne. Skoro ako keby sa ohrial jablkový mušt. Ďalšie druhy ovocných čajov pripravovaných z prášku (ríbezľový, pomarančový) tak dobré nie sú. Videl som predávať aj rôzne bylinkové čaje, ale nevyskúšal som ich.

Turecká káva je úplne niečo iné než to, čo si pod tým predstavíte - žiadna mletá káva preliata vriacou vodou. Turecká káva sa zložito varí už s cukrom v nádobe zvanej džezva ležiace v horúcom piesku. Káva sa niekoľkokrát odstavuje, aby neprešla varom. V reštauráciách je kvôli zložitej príprave celkom drahá.Nanešťastie z tureckého života tento spôsob prípravy kávy miznú, pretože Turci stále viac pijú rozpustnú kávu Nescafe. Nescafe je ponúkané aj hosťom a cudzincom, pretože rozpustná káva je symbol bohatstva. To, čo my poznáme pod názvom "turek", si väčšinou vôbec nedokážu predstaviť. Za Klasická preliata mletá káva by asi hosťa mohla uraziť. Škoda.

Káva sa turecky povie Kahve, čo znie ako Kave. Rovnako ako v prípade čaju, aj slovo káva má Čeština z turečtiny.

Zvláštne horúci nápoj je salep (tiež saleb či Sahlep). Chutí trochu ako mliečny puding, ale je vyrobený prevažne z koreňa nejakej orchidey. Teda skôr má byť. Podľa mňa najčastejšie kúpite jednoducho horúci puding z kukuričného škrobu, ale je fakt, že všade chutí trochu inak. Predáva sa do malých pohárikov, zvyčajne na nejakých oslavách, frekventovaných nárožiach alebo na turistických atrakciách. Dochucuje sa cukrom a škoricou. Údajne to má byť afrodiziakum, čomu neverím.

Ak som za najčastejšou turecký nápoj označil čaj, možno som to trochu prehnal. Najčastejším tureckým nápojom je totiž voda. Vodu dostanete aj v reštauráciách, niekedy automaticky, inokedy si o ňu stačí povedať. Vo vnútrozemí a vo väčších mestách na pobreží (presnejšie všade tam, kam moc nechodia turisti) je normálne, že sa v reštaurácii za vodu neplatia. Voda sa podáva vo džbánkoch (berie sa buď z prameňa alebo normálne z vodovodu). Naopak za balenú vodu je zvykom v reštauráciách platiť. Vodu možno piť aj na cestách a dopĺňať ju z verejných kohútikov a studničiek zvaných Cesme. Sú úplne zdravotne nezávadné. (Ďalšie informácie o vode.)

O svojom najobľúbenejším tureckom nápoji už som sa zmienil u jogurtov, je to ayran.

V turistických oblastiach a v Istanbule sa dá kúpiť aj alkohol všetkého druhu. Sám alkohol nepijem, takže som nezisťoval nič konkrétne. Myslím, že obchody a reštaurácie s alkoholom potrebujú mať nejakú licenciu. Turecko je islamská krajina, pričom Islam pitie alkoholu zakazuje. Prišlo mi ale, že Turci pijú až prekvapivo často. Najčastejšou značkou piva je Efes, čo je ležiak plzenského typu. Miestne víno nie je veľmi dobré a je výrazne drahšie ako v Európe.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.